Preromantické obdobie s úsilím vyjadriť črty fungujúceho sa buržoázneho sveta a jeho rozpory sa najvýraznejšie prejavilo v diele Johanna Wolfganga Goetheho (1749-1832). Goetheho dielo znamenalo novú epochu v nemeckej i svetovej literatúre. Vo svojom celku je výrazom túžby vytvoriť pre človeka tyký svet, ktorí by mu zabezpečil slobodný rozvoj. Zápas o uskutočnenie tejto idey sa tiahne jeho celou bohatou umeleckou tvorbou. Nespokojnosť s vtedajšou spoločnosťou a vzburu proti nej vyjadril v básni Prometeus. Hrdinu básne predstavil ako obrancu ľudskosti proti bohom. Postava Prometea je symbolom rastúceho meštianskeho sebavedomia v protiklade proti náboženskému chápaniu rozvoja. Veľký vzruch v spoločenskom živote i v literárnom svete vyvolal román Utrpenie mladého Werthera (1774). Zobrazil v ňom na pozadí nešťastnej lásky konflikt medzi formujúcim sa meštiactvom a konvenciami a privilégiami vládnucich tried, pričom ukázal aj negatívne stránky buržoázie. Mladý hrdina Werther uteká z tohto sveta falše do prírody a k ľudu. Hlboko citlivý a humanisticky založený nevie prekonať spoločenské protirečenia a končí samovraždou. Román je napísaný vo forme denníka. Goethe predpokladal, že meštiactvo musí realizovať ideu slobody a odporu proti tyranii, aby samo nadobudlo potrebné sebavedomie. Tieto názory vyslovil v drámach – Egmont, Ifigénia v Tauride, Torquato Tasso. Najväčším príspevkom Goetheho do nemeckej a svetovej literatúry je dvojdielna veršovaná dráma Faust (1774-1806 a 1825-1831). Východiskom mu bola stredoveká ľudová legenda o učencovi Faustovi, ktorí v túžbe čo najviac poznať predal svoju dušu diablovi. Goethe tento tradičný námet pretvoril a využil ho ako prostriedok vysloviť zmysel svojej doby a ľudského úsilia vôbec. Faust túžil veľa vedieť, skúsiť, užiť a mať. Je meštiacko-humanistickým učencom, ktorí sa oslobodil z okov náboženských dogiem a chcel poznať, čo drží svet pohromade. Chcel preniknúť do jeho podstaty za pomoci diabla Mefistofela, ktorí mu vracia mladosť a umožňuje mu prežiť šťastie lásky s Grétkou, poznať vedu a pod. Po rozličných otrasoch preruší spojenie s Mefistofelom a prichádza k záveru, že zmysel života treba hľadať v tvorivej a činorodej práci pre ľudstvo. (Neúrodný močaristý kraj premení na obyvateľný pre ľudí.) Storočný oslepený Faust, poznáva až na konci svojho života, že „Zaslúži ten len slobodu si žitím, kto denne o ňu bojuje. Goethe ukázal vo Faustovi možnosti novej jednoty sveta na základe harmonického zdokonaľovania človeka a spoločnosti, čo v daných podmienkach spoločenského rozvoja bola odvážna vízia.