-Vlasť drahú ľúbiť v peknej Mríne,

     Marínu drahú v peknej otčime

     a obe v jednom objímať.

Prekrásne verše napísal Sládkovič aj na oslavu mladosti.

    -A čo je mladosť? Dvadsaťpäť rokov?

      Ružových jarí hlaď jara?

     Či údov sila, či strmosť krokov?

     Toto sa všetko zostará!

     Mladosť je túžba živá po kráse,

     hlas nebeský v zemskom ohlase

     je nepokoj duší svätý!

     Je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,

     je kvetín lásky rajská záhrada,

     je anjel v prachu zaviaty.

Keď básnik postupne spoznáva, že jeho milá Marína mu je nedosiahnuteľná a mení sa na vidinu, na vílu, nenasleduje ju. Zrieka sa jej. Venuje sa činorodej práci.

    -A ľúbosť? - ľúbosť k deve umrela,

      keď umrela moja deva,

      Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -

      mňa ešte zemské viažu potreby

      a vlasť moja je na zemi!

Marína je jedinečnou básnickou skladbou, ktorej podnety bral básnik priamo zo života a vyjadruje ich svojskou rečou a formou.